Možno sa budeme len tak triasť.

Ve své tvůrčí práci, teoretické i pedagogické praxi se oba pohybujete mezi Slovenskem a Německem. Mohli byste představit, čemu se aktuálně věnujete?

Katarína:

Trénujem môj latissimus dorsi, najväčší chrbtový sval, ktorý mi umožní „mať krídla“ a naďalej skúmam formy demonštrácie moci a militárnych infraštruktúr. Zamestnávajú ma aj úvahy o systéme a podmienkach vlastnej práce. Či už si ich tvorím sama, alebo sa formujú v skupine, ovplyvňuje ich priveľa faktorov. Neustále cestovanie ma dokáže vyčerpať, finančné balíky na podporu umenia sú stále menšie a keď do toho vstúpia vírusy, baktérie, deti a feny, je to krásny masaker. S MFK Bochum však trávime marec v divadle vo Flensburgu, kde samplujeme nazbierané tanečné videá od našich kolegov a kolegýň a pracujeme na recyklovanom tanci.

Milo:

Mňa stále máta kritika, veda a príležitostná dramaturgia, zväčša nejako „šmrncnuté“ ekologickým myslením. V súčasnosti vrcholí aj projekt v bratislavskom Divadelnom ústave, ktorý odborne garantujem a koordinujem. Vedľa toho píšem seriál komentovaných prekladov o prepojení medzi ekológiou a divadlom do českého SADu. To je skvelá príležitosť vstúpiť hlbšie do tém ako ekologické umenie, ekodramaturgia, udržateľnosť v divadle a deantropocentrizácia javiska. Na tému premeny divadla v antropocéne som napísal dizertačku, ktorá otvorila množstvo šuplíkov. Teoreticky by som mal čo robiť do smrti, napriek tomu mám na rýdze teoretizovanie stále menej príležitostí a aj chuti. Je to určite aj tým, že aktívne spolupracujem na projektoch s Katarínou. Tam sa teória a prax mimovoľne miešajú. Chvíľu dešifrujeme relácie historických armádnych infraštruktúr, o chvíľu na to vešiame v priestore tankovú kamufláž alebo pečieme tortu v tvare tanku podľa receptu vojenského inžiniera.

Katarína Marková

foto: Jana Mila Lippitz

Kataríno, jsi spoluzakladatelkou a členkou skupiny MFK Bochum, s níž jsi v minulém semestru vedla seminář na téma LUST (chuť, potěšení, radosť). Mohla bys shrnout, jak jste na tématu společně se studujícími Ruhr Universität pracovali a k čemu jste došli?

Zámerom seminára so študentkami a študentmi divadelnej vedy bolo skúmať na čo máme chuť – jednotlivo, no aj kolektívne ako skupina. Zdieľali sme prax kolektívneho bytia a tiež ženské umelecké a vedecké texty, v ktorých sme identifikovali princíp „tešenia“. Čítali a počúvali sme spolu Audre Lorde, Annie Sprinkle, historickú štúdiu o vnímaní túžby – od Aristotela po Epikura, pozerali sme performancie od Doris Uhlich či Antonie Baehr, sledovali psy a feny performujúce na pretekoch agility. Seminár sme začínali pohybom a počas dňa sme vyskúšali rôzne priestorové či telesné rozloženia, v ktorých sme boli schopní*é diskutovať a hľadať rôznymi zmyslami. Dôležitým aspektom seminára bolo okúsiť vzťah potešenia a vedy, zvažovali sme úlohu pocitov v procese formovania poznania. Pre MFK Bochum je „LUST“ rovnako základným princípom tvorby ako aj forma odporu voči represívnym spoločenským štruktúram. Chuť a potešenie, pre nás neznamená vypnúť okolie a zamerať sa na seba, práve naopak, umožňuje nám v tomto svete aktívne a kolektívne prežiť.  Niečo z tejto skúsenosti určite prinesieme s Milom aj do praxe v rámci laboratória CED_OBSERVERu.  

Milo, aktuálně pracuješ v Divadelním ústavu v Bratislavě na projektu Antropo(s)céna. Mohl bys přiblížit, co přesně na slovenském divadle zkoumáš?

Po PhD. som sa cítil preteoretizovaný. Divadelný ústav našťastie prejavil záujem robiť aplikovaný výskum na tému ekológie a udržateľnosti. V spolupráci s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky teraz vytvárame pre slovenské divadlá lokálne špecifický manuál. Bez participácie odborníčok z fachu by to nešlo. Ani bez divadiel, ktoré nás podporili napríklad tým, že vyplnili rozsiahly dotazník. Slovenské národné divadlo nás zase previedlo procesom tvorby a vpustilo do dielní. Celému tímu, ktorý pracuje na tomto projekte sa tým otvoril nový svet. Vytvoriť takýto manuál len z hlavy a počítača by ho ochudobnilo nielen o skutočne praktické rady, ale najmä vitálny proces výmeny poznania. Z výskumu nakoniec vyplýva všeličo, iba jedna vec platí všeobecne. V ideálnom vesmíre by každé divadlo malo mať environmentálneho špecialistu (špecialistku). A vo veľkých domoch by sa uživili aj viacerí (viaceré). Vedľa toho dokončujem zborník z umenovednej konferencie s mierne provokatívnym názvom Človek v konflikte s prírodou. Ten mapuje mnohé roviny vzťahu človeka k ostatnej prírode v divadle na Slovensku. Prvá publikácia ekokritických teatrologických textov bude preto naplnená rôznorodými perspektívami.

Milo Juráni

foto: Jan Fuchs

Cílem laboratoří CED_OBSERVER je setkávat praxi a teorii, tělesnost a myšlení a pracovat s průniky těchto dvou oblastí, což ve své praxi běžně používáte. Co je podle vás na této fúzi obohacující a co přináší?

Takéto binárne vnímanie nám veľmi nevyhovuje. Ani jeden z nás tieto kategórie striktne neoddeľuje. Z nášho pohľadu žiadna prax nejestvuje bez toho, aby zahŕňala určitú teóriu. A to platí aj naopak. Pri kategóriách telo a myslenie je to rovnaké. Dajú sa ešte po výskumoch úlohy mikrobiómu chápať ako dva rôzne zdroje? Telo máme prakticky, teoreticky aj fyzicky len jedno a zahŕňa aj myseľ aj to, čo by niektoré teórie označili ako ducha. To však zároveň neznamená, že je im nadriadené. Otázkou pre nás je skôr to, nakoľko sme jeden a jedna a nakoľko súhra mnohých. Ale ak sa na to predsa len skúsime pozrieť cez oddelenú optiku, stále viac sa nám potvrdzuje jedna téza. Poznanie či skúsenosť, ktoré získavane v prepájaní teórie, praxe, myslenia a telesného zakúšania je komplexnejšie, zamedzuje zovšeobecneniam, zapisuje sa do nás na dlhší čas a umožňuje v neočakávanom momente stretnúť niečo podstatné.

CED_OBSERVER 06: vibrating ruins věnujete fenoménu ruiny. Společně pracujete na projektu Site of rifts and tank drifts / Tankodróm, v němž “ruinu”, v tomto případě opuštěné tankové cvičiště ve slovenském Martině, podrobně performativně ohledáváte. Mohli byste přiblížit, jak jste v tomto konkrétním případě o fenoménu ruiny uvažovali?

Tankodróm je predmetom permanentnej mytizácie, neustále sa dematerializuje v rôznych podobách. Pamätníci nostalgicky prehlbujú obraz o jeho zašlej sláve, spomínajú, ako sa po ňom preháňali tanky, ako dobre sa tu slúžilo. Pre „urbexákov“ je to miesto pre dobrodružstvo za hranicami civilizácie. Ich mýtus o tankodróme hovorí o opustenom, desivom priestore, v ktorom na každom kroku číha potenciálne nebezpečenstvo. Oba tieto pohľady vnímajú tankodróm nekriticky, romantizujúco, obchádzajú fakt, že ide o vojenskú infraštruktúru, na ktorej sa testovali zbrane putujúce do celého sveta. Z ľudského hľadiska sa to dá pochopiť, ale o skutočnej podstate tohto miesta to prezrádza príliš málo. Tankodróm nie je žiadna opustená mŕtva ruina. Rozsiahly areál nad Martinom dnes tvorí niekoľko rozpadnutých budov, rozbabrané betónové plochy, poľovnícke posedy, zložité siete ciest a medzi nimi, v nich a s nimi rozmanitá fauna, flóra a mikroorganizmy. Ide o pozostatok vojenského cvičiska, priesečník rôznych kultúr a subkultúr, smetisko aj priestor potenciálu – či už trhovo-kapitalistického (povedzme budúceho sídliska) alebo nejakej zmysluplnej alternatívy (povedzme nepredstaviteľnej). Zmysel tejto ruiny sa opäť premenil s ruskou agresiou na Ukrajine. Zbrojársky priemysel sa prebúdza. Bude potrebovať aj svoje pôvodné infraštruktúry? Teoreticky aj prakticky – priamo na mieste – sa snažíme rôznymi metódami myslieť aj zakúšať všetky tieto vrstvy. Spomenieme jednu, naoko najbanálnejšiu, no esenciálnu metódu: trávenie času.   

Jaké konkrétní praxe a zdroje chcete do laboratoře CED_OBSERVER 06: vibrating ruins přinést?

Chceli by sme s ostatnými skúmať, čo pojem ruina reprezentuje. Je to niečo čo ostalo, pretrváva, no neostáva nemenné, má istý pôvod aj potenciál. Aké nástroje z nášho talónu vytiahneme bude záležať aj od povahy a chuti skupiny. Je dôležité, aby sme z toho mali všetci trochu potešenie. Možno budeme tráviť čas s našou rešeršnou bankou, ktorú by sme radi poskytli účastníkom a rovnako ich vyzvali aby do nej prispeli. Možno budeme telovo, akusticky aj vizuálne redefinovať konkrétnu ruinu. Možno sa budeme len tak triasť alebo spoločne tráviť čas. Možno sa zaoberať vitalitou osobných ruín či prekvapivou biologickou rozmanitosťou zabudnutých priestorov. Najpravdepodobnejšie je, že to budeme kombinovať a vďaka tomu možno odhalíme aj nečakané prepojenia.  

Projekt se uskutečňuje za finanční podpory Evropské unie.