Slováci podľa mňa slobodu nenávidia (IN MEMORIAM)

Pre umelcov je sloboda asi najdôležitejšou podmienkou tvorby, ale ako pojem sa dá interpretovať rôzne. Čo znamená sloboda podľa teba?

Myslím si, že sloboda by nemala nikdy obmedziť slobodu umeleckého prejavu. Hovorí sa tomu oxymoron, však? Sloboda sa končí asi tam, kde sa začne vraždiť a robiť nehumánne činnosti. Pre mňa je sloboda základ umeleckej tvorby.

Čo si myslíš o vulgarizmoch na javisku?

Rozumiem, ak niektorí ľudia nenávidia vulgarizmy. Ak ich teda nepoužívajú, nech nechodia do divadla. Ja si myslím, že sloboda na javisku by mohla byť absolútna. 

Niektoré divadlá dokážu vyvolať reakciu publika, ktorú tvorcovia nečakali. Predstavme si, že táto reakcia je veľmi negatívna – napríklad nenávistné komentáre na internete. Existujú podľa teba nejaké riziká bezbrehej tvorivej slobody, s ktorými je potrebné počítať? 

Bezbrehá tvorivá sloboda by bola, keby herci začali oblievať divákov vodou a fekáliami. Na festivale v Čechách padli dokonca nejaké facky. Keď berieme slobodu v čistej demokratickej forme, tak tá nemôže podľa mňa nič pokaziť. 

Takže mi z toho vyplýva, že nič nemá obmedzovať slobodu?

Podľa mňa by nič nemalo obmedzovať tvorivú slobodu. Okrem nehumánnych aktivít.

Ja dokonca nemám rád ani, keď sa ma herci na niečo pýtajú, lebo ja chcem vidieť divadlo a nie odpovedať na nejaké otázky. Niektoré divadlá fungujú na komunikácii s divákom, ale ja ich osobne nemám rád.

Sloboda by nebola možná bez režimu, ktorý je schopný umeleckú slobodu, a teda aj možnú kritiku, ustáť. Často hovorievaš, aké bolo zložité robiť divadlo počas komunizmu. Ako sa podľa teba oba režimy – demokratický a komunistický – v tomto ohľade líšia?

Bohužiaľ ten demokratický prešiel nepríjemnou premenou. Takisto komunistický ku koncu tiež prechádzal záujmovou zmenou. Ja som v roku 1987, keď som mal premiéru v DJP – Divadlo Jána Palárika, vtedy DPDM – Divadlo pre deti a mládež v Trnave, nemal problémy s umeleckou slobodou – a ak, tak iba minimálne. 

Potom padol komunizmus a sloboda začala byť bezbrehá, to je relatívne slovo, ale správne. Divadlo by podľa mňa malo byť nezávislé. Keď si založí divadlo nejaké ministerstvo, alebo nejaké mesto, alebo štátny úrad, tak to už nie je sloboda, pretože už ten úrad niečo od divadla žiada, chce tam mať svojich hercov, svojich riaditeľov…

Ja si myslím, že divadlo má vzniknúť vtedy, keď sa stretnú ľudia, ktorí divadlo majú radi a chcú ho robiť... Nikto by im v tom nemal brániť. Mali by im v tom naopak pomáhať. Ibaže aj taký vynikajúci projekt, ako je Fond na podporu umenia, ovládli nejakí ľudia, ktorí dokonca zasahujú do umeleckej slobody.

Žiadna demokratická organizácia si s tým nevie poradiť. To je tragické. Je taká funkcia – splnomocnenec vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti. Za ním boli istí ľudia, boli aj za poslancami v poslaneckom výbore pre kultúru a médiá, ale bohužiaľ sa toho Fondu od roka 2020 zmocnili ľudia, ktorí doslova a do písmena idú proti slobode tvorby. Obmedzujú slobodu tvorby, čo sa im nepáči, na to nedajú peniaze. To nie je komunistický systém, ale do istej miery je.

Mne sa ku koncu komunizmu tvorilo dobre, ja som v Trnave mal jedného obrovského ochrancu, nebohého Milana Brežáka, pretože bol funkcionár na mestskej úrovni. A v trnavskom divadle bol zasa Ladislav Podmaka a neskôr Mikuláš Fehér, ktorý bol riaditeľ. 

Potom som išiel do Prešova a tam bol zhodou náhod riaditeľom Jaroslav Sisák a veľmi demokraticky založený, veľmi inteligentný dramaturg Vasiľ Turok, ktorí nado mnou držali „ochrannú ruku“. Tam som mal vtedy úplnú slobodu. Rovnako som mal slobodu, keď sme začali robiť STOKU, jeden úradník nás obdaroval slušnou sumou.

Potom to tomuto národu, ktorý podľa mňa slobodu nenávidí, začalo prekážať. Nezávislé divadla sú na Slovensku odvtedy vlastne na chvoste diania a sú nežiaduce. Žiadané sú divadla založené úradníkmi.

Z toho mi vyplýva, že sa nejakým spôsobom režimy líšia, ale koniec-koncov ich tvoria ľudia a preto... 

Ak oni nemajú vrodený cit pre prirodzenú demokraciu a majú množstvo všelijakých neduhov a zákerných ambícií, tak potom vlastne v súvislosti s nezávislým divadlom na Slovensku sa podľa mňa ani o nezávislosti už hovoriť v súčasnosti nedá.

Počas debaty na pôde UCM v Trnave si povedal, že si voči hercom empatický a tvojím poslaním ako režiséra nie je režírovať v zmysle direktívne rozhodovať o tom, čo herci na javisku budú robiť. Naopak, sám seba vidíš ako režiséra, ktorý zostúpil z pomyselných výšin hierarchie medzi hercov a pripravuje im podmienky pre tvorbu. Navzdory tomuto tvrdeniu mám informáciu z dobrého zdroja, že v trnavskom divadle si bol naopak neoblomný a veľmi direktívny, kvôli čomu si si rozhneval kolegov. Ako sa premieňal tvoj vzťah ako režiséra k hercom?

To máš pravdu, tá informácia je dobrá, lebo ja som bol vlastne vychovávaný tak, že režisér je ten, kto vie všetko najlepšie. Ja som sa o to aj usiloval, ale nedokázal som to. Bol taký slávny režisér, Jozef Bednárik, on mal veľmi slávne divadlo Z-Divadlo v Zelenči. Násilím dokázal hercov dokopať do fantastických výkonov, bez debaty. Ja som postupne zistil, že na to nemám, že to neviem. Postupne som si uvedomil, že keď herci niečo vymyslia, tak je to spravidla oveľa lepšie, ako keď niečo vymyslím ja, lebo ja toho ani veľa vymyslieť neviem. Takže áno, prekonal som v podstate obrovský prerod. 

Teraz už vlastne o tebe platí tá prvá časť, ktorú si povedal študentom, že si empatický a zostúpil si z hierarchických pomyselných výšin? 

Tak som to povedal? 

Takto. Ja som si robila poznámky. 

Áno, platí to. Režisér by mal byť pôrodník, aby sa tej žene dobre rodilo, aby jej čo najviac vyhovel. Aby sa rastline dobre kvitlo, je potrebné ju polievať a udržiavať teplotu, vlhkosť a tak... Ja si myslím, že to je tak aj s hercami. 

Načrtli sme rozpustenie tradičnej hierarchie, kde režisér je na vrchole pomyselnej pyramídy dôležitosti a herecký kolektív pod ním. Mne samej raz povedal učiteľ na dramaťáku, že herec je len nástroj na uskutočnenie zámeru režiséra. V tvojich divadlách je priestor na diskusiu, i keď posledné slovo máš ty. Takže napriek tomu, že v kolektíve preferuješ nehierarchickú štruktúru, ponechal si si výsostné právo rozhodovať. 

To máš pravdu, ale neviem, či to je protiklad. Raz si mi aj ty povedala, že niektorí ľudia ti vraveli, že Uhlár má tú výhodu, že vie dať scenár tak dokopy, ako málokto, nie? 

Áno, dramaturgovia povedali, že si geniálny.

Dokonca! A sama vieš, že dokážem diskutovať. Keď som veľmi presvedčený o tom, že to má byť tak, ako ja chcem, potom už prosím hercov, nech to robia, ako to ja chcem.

A teda je podľa teba možná demokracie v divadle? 

Myslím si, že demokracia v divadle je absolútne nevyhnutná. Musí to ale byť divadlo zrodené z demokratických príčin. Pretože keď založíš divadlo a nejaký herec je obsadený do postavy, ktorá sa mu hnusí, tak ju hrá s odporom, samozrejme. Tak by to nemalo byť, aby niečo niekto robil s odporom, nech to radšej nerobí. Čiže v normálnom divadle, ktoré vzniklo prirodzene z lásky k divadlu, z lásky k niečomu vyššiemu, tam, myslím si, je demokracia nevyhnutná. 

V nenormálnom divadle je, bohužiaľ, asi tá demokracia dosť často na obtiaž. Teraz som povedal takéto zlo. Každý považuje za normálne dramatickú činohru. Raz Petrovi Oslzlému, spoluzakladateľ Divadla Husa na provázku, nejaký diskutér použil slovné spojenie: v „normálnom divadle“ – a neviem síce, o čo išlo, ale Peter mu odpovedal: Vy jste řekli, že v „normálním divadle“. A proč si myslíte, že to, co děláme my, to normální divadlo není? My si právě myslíme, že to, co my děláme je normální a to co vy, to není normální.

Spolu s Milošom Karáskom ste založili divadlo STOKA v Bratislave a ste autormi 1. slovenského divadelného manifestu. Oslovila ma pasáž: „400 rokov je každému jasné, že Shakespeare je mŕtvy. Niektorí dokonca uvažujeme o tom, či vôbec niekedy žil. Všetky pokusy o reanimáciu tejto mŕtvoly zlyhali. Zastavme tieto nekrofilné omyly. Dramatické texty sú potrebné len pre netalentovaných jedincov, ktorí nie sú schopní samostatne sa vyjadrovať.“ V čom sú pre teba už napísané texty limitujúce? 

Musím povedať, že to o Shakespearovi napísal Miloš. Limitácie dramatických napísaných textov boli pre mňa rozhodujúce, aby som sa stal spoluzakladateľom divadla STOKA v 1991. Povedzme, že by som chcel robiť Macbetha, a nemal by som herca, ktorý by bol schopný Macbetha dobre zahrať. V divadlách sa to potom všelijako vymýšľa. Mnohé divadlá majú veľa starých hercov a potom ich nútia hrať mladých ľudí. Kedysi bol veľmi slávny režisér Konstantin Sergej Stanislavskij. Mladý Bulgakov mu doniesol divadelnú hru. Stanislavskij mu povedal, že hra je dobrá, a nech tam pripíše postavu matky. Jemu sa tam nehodila žiadna postava matky. Režisér nútil dramatika, aby napísal nezmyselnú postavu, aby mala čo herečka hrať, bola to jeho frajerka alebo minimálne liebling (miláčik). Keď sme začínali so STOKOU, mali sme skôr mladých ľudí, aj starších, ale skrátka neobsadíš to tak, lebo nemáš hercov na výber. V tomto je to veľmi limitujúce a pre mňa teda absolútne. 

Spôsob tvojej tvorby sa rokmi etabloval, napriek tomu, že si sa zo začiatku stretával s odporom. Dnes si naďalej na divadelnej scéne a ovenčený oceneniami a uznaním. Nedávno ti slovenská prezidentka Zuzana Čaputová udelila Rád Ľudovíta Štúra III. triedy. Podľa niektorých slovenských a českých autorov si legendou slovenského divadla. Dozvedela som sa, že v minulosti si sa prihlásil na pozíciu prednášajúceho réžie a dramaturgie na VŠMU v Bratislave. Viem, že ťa nevzali a po pohovore väčšina zúčastnených v komisii hlasovala proti tvojmu prijatiu. Čo by sa malo, v kontexte divadla, podľa teba vyučovať?

Nič. 

Vôbec nič? 

Vôbec nič.

A čo by robili divadelníci? 

Skúšali by. Škola je zbytočná. 

V USA nemáš „herecké školy“. Sú tam kurzy, ktoré si zaplatíš, keď chceš, ale my tu máme konzervatóriá a potom dve vysoké umelecké školy. Keď niekto hrá v divadle, nech sa zdokonaľuje. Keď sa chce naučiť šermovať, lebo chce hrať Romea, nech si zaplatí kurz alebo nech mu ho divadlo zaplatí. Na tej škole vás chcú naučiť všetko. Ale to sa nedá. (Zdesenie.) Nebolo to tak dávno, čo študentov herectva na VŠMU učitelia nepúšťali na divadelné festivaly. Riešil som to s jedným pedagógom a ten povedal nie, lebo keď do nich teraz nevtlčie rytmus, tak ho nikdy nebudú mať. Nechcel som mu povedať, že z nich ten rytmus už dávno vytĺkol. Načo doňho vtĺkať rytmus, keď on už v živote nebude tancovať. A keď bude, lebo bude nútený, tak bude tancovať zle.

Vysoké herecké školy by som zrušil. Zrušiť všetky štátne divadlá a podporiť len takých, ktorí prinesú niečo nové.

Dobre, a teda pre teba ako režiséra tá škola tiež bola zbytočná? Lebo hovoril si veľa o hercoch a konzervatóriách a tak ďalej, ale pre režiséra? 

Teraz si ma tak trošku zaskočila, lebo je istý rozdiel medzi hercom a režisérom. Neviem ti povedať, či pre mňa bola zbytočná, ale asi bola. Na to, aby sa človek stal režisérom, nemusí študovať na VŠMU, a to, čo viem, som sa mohol naučiť aj inde. Veľa slávnych režisérov nechodilo do žiadnej školy. Ja som mal rád divadlo, pravdepodobne by som si našiel cestičky, aby som sa stretával s ľuďmi, ktorých to baví. 

Aktuálne režíruješ v STOKE v Bratislave a v ochotníckom divadle DISK v Trnave, ktoré sa v júli zúčastní medzinárodného divadelného festivalu v Belgicku. Akým ďalším témam sa chceš vo svojej tvorbe venovať?

Ja som ti už stokrát povedal, že ja nemám témy. Jediná moja téma je sloboda jednotlivca, teror voči spoločnosti. To je moja téma, ktorá sa stále vracia a vracia a modifikuje. Nemám tému. Vy donesiete. Vy ste tí géniovia, ktorí to cítia, a vy prinesiete, či už je to vedomé, alebo nevedomé. A keď to korešponduje aj s mojou, tak to je ešte lepšie.

****

Rozhovor vedla herečka Sofia Klebanová a bol nahrávaný v divadelnom štúdiu DISK v Trnave. Režisér divadla STOKA v Bratislave a divadla DISK v Tranve Blaho Uhlár zomrel vo veku 72 rokov 13. 7. 2024 v Bratislave. Divadelníci na Slovensku prijali správu s veľkým zármutkom. V mene divadla DISK chceme vyjadriť vďaku a standing ovation s burácajúcim potleskom tejto významnej osobnosti slovenského divadla.

Niekoľko slov venovaných režisérovi Blahovi Uhlárovi od členov súboru a priateľov si môžete prečítať v slovenskom časopise Javisko, ktorý sa zameriava na činnosť ochotníckych diva diel na Slovensku:

1) Blaho Uhlár menil divadlom spoločnosť – Javisko.sk

2) Blaho Uhlár bol a zostáva režisérom – filozofom. BU!

3) Blaho Uhlár a kolektív DISK: Bolo to geniálne, do ****!

4) Ten, ktorý vošiel do divadla zadným vchodom – Javisko.sk